Alchýmia
…
Otváram brány dokorán
Čo bolo stiahnuté, to popúšťam
Kde bola tma, strach a kŕče
Tam tep môjho srdca živo tlčie
Tam rozpúšťa sa vôle tlak
Čo zahaloval mysle plak
Keď osamotená som stála
V bolesti a strachu sa zmietala
Zúfalo hľadajúc to spojenie
Čo všetkých démonov zaženie
Žiadostivo vzťahujúc ruku za všetkým až na hranu
V čo verila som, že mi dodá moc a ochranu
To dobrovoľne teraz všetko opúťam
A sebe i svetu odpúšťam
Nech moje srdce odľahčím
Od všetkých strachov, krívd a vín
Od temných mreží väzenských
Čo bránili mi cítiť lásku tých Aspektov mojich najvyšších
Vzdávam sa “seba”
V prospech Neba
Všetko to, na čom lipla som
Na čom postavila som svoj iluzórny dom
Čoho držím sa a bojím sa to stratiť
To teraz odovzdávam a nepotrebujem vrátiť
Umieram dobrovoľne ako nikto a nič
Na oltár kladiem svoje telo, ego a gýč
Lebo viem, že keď sa rozpúšťam
Svet ilúzií opúšťam
Tak umožňujem alchýmiu
Čo zázrak koná v túto chvíľu
Zo zaslepenca lapenom v otroctve
Sa naraz celý Vesmír rozprestrie a ligoce
A vôľa ega ustúpila vôli Ducha
Ktorý cez chrám tela voľne žiari a dýcha
Tak presvecuje všetko navôkol
A vedomie posvätnosti pripomína napokon
Veď aká je to veľká nádhera
Že sám Vesmír mojimi očami sa pozerá!
…
zuzana@inspiral.blog