Naše dni na uschoolingu nie sú lineárne. Ako všade v prírode, sa tak aj v nás objavujú rôzne cykly a vlny, ktorým dávame voľný priechod. Preto sa stáva, že určité obdobie nás niečo veľmi baví a robíme to s nadsázkou od rána do večera, kým nepríde útlm. Objaví sa zase nový cyklus. Ja ako sprievodca dieťaťa pozorujem tieto cykly a podporujem a vyživujem to, čo sa práve vynára. Čo si pýta pozornosť a praje si byť nasýtené vedomosťami a skúsenosťami.

Dnes sa však podelím o príbeh práve z opačnej strany. Ako to vyzerá, keď príde v nejakej aktivite útlm. Reč dnes bude konkrétne o čítaní. Každopádne pointa sa týka akejkoľvek činnosti…

Keď unschoolerské dieťa o niečo nemá záujem, nenútime ho. Tam, kde nie je vnútorná motivácia, nie je záujem. Nie je tam zvedavosť ani radosť, ktoré sú základnou esenciou prirodzeného procesu učenia. Keď chce dieťa niečo vedieť, tak to zisťuje. A keď si to zistí, tak si to zapamätá, pretože to preň bolo dôležité – práve v ten daný moment. 

Freya sa naučila čítať sama. Nesedela som nad ňou a neučila ju slabikovať. Hrali sme sa, keď mala záujem o písmenká. Venovala som jej hodiny a mesiace svojej pozornosti a spoločnej hry, zhruba okolo jej piateho roku, s rôznymi kartičkami, magnetkami a pracovnými zošitmi, keď bola zvedavá a pýtala sa. A ona časom sama začala spájať písmená do slov a slová do viet. Spôsobom, ktorý bol pre ňu prirodzený. A bez toho, aby jej niekto vysvetľoval metódu, ktorou to má dosiahnuť. Ľudia sa ma občas pýtajú, ako som ju to naučila. Ale ja som ju nič nevyučovala! Hrali sme sa.

A tak mala obdobie, kedy čítala rôzne názvy a nápisy. Museli sme spomaľovať jazdu autom, aby si stíhala na obchode prečítať reklamu a podobne. A potom prišiel útlm. Nechcelo sa jej prečítať jedinú vetu. A to aj keď ju niečo zaujímalo. Chodila za mnou, aby som jej to prečítala ja. Videli sme, že stratila do čítania chuť. Mohli sme jej dohovárať a presviedčať ju, že čítať už vie, a že je dôležité, aby v tom pokračovala. Alebo sme to naopak mohli nechať úplne tak a počkať, kedy sa chuť znovu sama objaví. No my sme sa s tým pohrali opäť po svojom – pretože vieme, že keď sa zadarí, radosť a zvedavosť sa dá kreatívne prebudiť.

Freya je obrovský fanúšik Harryho Pottera. Všetky filmové časti videla nespočetne veľakrát. Mnohé dialógy pozná naspamäť. Tak sme jej navrhli, že si budeme Harryho spolu čítať pred spaním.

Aby som vás uviedla do obrazu, navzdory našim snahám, Freya o večerné čítanie nikdy nestála, takže nás neprekvapilo, že odmietla aj Harry Pottera. A to aj navzdory našim argumentom, že v knihe je mnoho vecí, ktoré vo filme vôbec nie sú. ,,To je mi jedno!” bola jej odpoveď. 

Už som sa s tým zmierila, že v tomto asi nebude po mne. Ja som rodený knihomoľ. Odkedy som sa naučila čítať, tak som skrátka čítala. Hltám knihy jednu za druhou a to bez ohľadu na životné okolnosti. Mám takú superschopnosť. Keď sa mi dostane zaujímavá kniha do rúk, dokážem roztiahnuť časopriestor a absorbovať veľké množstvo dát za minimálny čas bez toho, aby to viditeľne zasiahlo bežný chod :-). 

Môj muž to mal naopak a ako mnoho detí, o knihy nejavil záujem. Harry Potter a kameň mudrcov bola prvá kniha, ktorá preňho v detstve znamenala obrat. A tak to bol v našom príbehu tentoraz práve on, kto to nevzdal a prišiel s nápadom. 

Nevadí, že si Freya nechce pred spaním čítať. Budeme si čítať len my rodičia. Z nostalgie. A z inštinktu, že keď dieťaťu ukážem, čo baví mňa, pôsobí to nákazlivo. Sme práve tá generácia, ktorá bola presne v Harryho veku, vždy keď vyšiel nový diel, a dospievali sme s ním. Čítali to všetci. Mali sme knihy otvorené pod lavicami v škole. S kamoškou sme si určovali maximálny povolený počet strán na deň, aby jedna druhú nikdy výrazne nepredbehla a mohli sme druhý deň spolu rozoberať, čo sa v knížke stalo. A keď sme prišli do puberty, tak sme práve s mojím mužom začali spolu chodiť. Vtedy vyšiel šiesty a potom siedmy diel. A tak sme nejedno rande strávili spoločným čítaním.

A teraz, v našom súčasnom príbehu, Dušan vytiahol diel prvý, ľahol si na postel a začal nahlas čítať. Ja som si ľahla k nemu a nostalgicky počúvala. Freya prekrútila očami a otrávene odišla z izby. Je to dosť typická reakcia, neprekvapilo nás to. Tušili sme, že na podobný “kameň úrazu” narazíme. Ale v tejto fáze sme to robili už len čiastočne kvôli nej. Čiastočne totiž kvôli sebe samým. A dobrú atmosféru dieťa vždy vycíti. Už niekde pri druhej stránke sa do izby vrátila a obšmietala sa okolo. Tvárila sa, že si niečo pri nás upratuje. O malú chvíľu už ležela pri nás a otvorene počúvala. Naraz sa začala aj pýtať:

,,Ako to? Veď takto to vo filme vôbec nebolo!”

,,Veď sme ti vraveli, že v knihe je viac. Najskôr vznikla kniha v hlave autorky. Až potom podľa toho natočili filmy.” Teraz nás skutočne počúvala. Čo doslova znamená, že až teraz mala myseľ otvorenú pre načúvanie. A došlo jej, aké je to pre ňu zaujímavé. Ako to tá spisovateľka vymyslela? Ako jej to všetko mohlo napadnúť?

A netrvalo dlho, vlastne to bolo hneď v ten večer, kedy nám Freya prečítala kúsok textu aj sama. A ďalší večer zas. A ten ďalší tiež. Všimla si to ona a všimli sme si to aj my, že zo dňa na deň sa raketovou rýchlosťou v čítaní zlepšuje! A sama od seba vždy časť prečítaného textu nahlas zopakuje, aby sa uistila, že to správne pochopila. Tak som si všimla, že číta s porozumením, bez toho, aby som ju k tomu vyzývala, motivovala ju alebo inak nabádala. Skrátka tomu rozumieť chce a našla si spôsob, ako to robiť. Zároveň ju veľmi začala baviť priama reč. Hrá sa s intonáciou a hlasitosťou. Navyše, keď píše rôzne svoje odkazy, priania alebo smsky, začala sa ma viac pýtať na význam výkričníkov a otáznikov a začleňovať ich do tvorby vlastného textu. 

Opäť začala čítať rôzne nápisy a zadania.

Všetko to ide spontánne a ľahko. A väčšinou si to aj rýchlo osvojí, pretože to vychádza z jej vlastnej iniciatívy.

Navyše sa stalo úplne nevídané – teraz je to ona, kto každý večer nástojí, že už chce ísť čítať Harryho Pottera. A zakaždým, keď si ľahnem do postele, okamžite mi predčíta. Keď sa cíti unavená z prílišného sústredenia, nechá chvíľu čítať mňa. A potom sa opäť prihlási o slovo, keď si praje pokračovať. A ešte sa aj rozčuľuje, že jej mám pripomenúť čítanie aj cez deň, lebo večer vraj vydržím len krátko a ona chce čítať dlhšie! 

A tak jeden experiment, jeden hravý prvok jedného obyčajného okamihu, viedol k veľkým zmenám.

Táto kreativita je jedným z faktorov, ktoré ma na unschoolingu bavia najviac. Ďalším je neistota, neurčitosť, nepredvídateľnosť. To, že netuším, čo nás čaká o pol roka. Pretože nám to dopredu nikto neurčuje. Pretože sa to ešte len ukáže. Pretože to bude vychádzať z nás samotných v danom čase, priestore, okolnostiach a nastavení. A tak môžem pozorovať, ako sa to spontánne rodí a vychádzam tomu v ústrety. Vždy nás tak čakajú prekvapenia. A vzrušenie z neočakávaného. Je mi jasné, že pre mnohých je táto predstava desivá. No ja som bola vždy taká. Túžila som žiť z toho, čo je reálne prítomné a odpovedať na to, čo život prináša a čo duša šepká. Unschooling je tak prirodzeným vyústením toho, čo som cítila ako najväčšiu prirodzenosť a autenticitu. Je to len pomenovanie. Vonkajšia forma. Jeho podstatou je však vnútorné nastavenie – mysle, tela, pocitov. A riadky tohto blogu píšem preto, aby som sa podelila o to, akú to má pre nás príchuť. Ako si to kuchtíme my sami pre seba. A ako sa môže život žiť a tvoriť mimo zabehnuté stereotypy. Pretože prvotné je prianie žiť inak. A rozhodnutie vykročiť na cestu. Tá už sa potom krok za krokom utvára sama – našim vnímaním a našou tvorbou v myšlienkach, pocitoch a činoch. Je plná prekvapení, neistôt, výziev, ale aj zázrakov, pokladov, živosti a synchronicít. A to je nádherné dobrodružstvo a učenie, ktoré ďaleko presahuje rámec vzdelávania. To sú práve tie príchute, ktorými si prajem pohostiť ostatných. Že aj takto chutí unschooling!