Uvedomila som si, že v súvisloti s unschoolingom píšem v podstate len o zážitkoch s mojou staršou dcérou Freyou. Logicky to dá rozum, spadá do druhého ročníka povinnej školskej dochádzky, na rozdiel od jej mladšej sestry Medy, ktorá nedávno ešte len oslávila štvrté narodiny. A hoci sú zážitky a skúsenosti s Freyou vďaka jej veku pestrejšie, vytvára to mylný dojem, že unschooling sa akosi paralelne týka školskej dochádzky. Nie. Unschooling je životný štýl. Je to vzťah medzi rodičom a dieťaťom v akomkoľvek veku, v akejkoľvek fáze. A netýka sa len obsahu vzdelávania. A preto som sa rozhodla podeliť aj o niekoľko skúseností a postrehov s mojou mladšou ratolesťou.
Keď sa Meda hnevá, väčšinou nás švihne rukou po stehne a povie nám, že sme blbí. Včera večer mi však povedala: ,,Mami! Keď Freye pochváliš 2 veci a mne iba jednu, myslím si potom, že ju máš radšej. Vtedy si chcem obuť topánky a odísť do inej rodiny. Žiarlim!” Áno, občas sa stane, že na svoj maličký vek dokáže úplne jasne formulovať svoje myšlienky a pocity. A v takej chvíli sa objímame. Robíme to veľmi často. Nemá zmysel dieťaťu vysvetľovať, že ho ľúbim rovnako, pokým to ostane len v rovine mentálnej formulácie. Dieťa to potrebuje cítiť. A vďaka jej autentickému zdieľaniu, aj vďaka tomu, že jej načúvam a bdelo sledujem v každodennom živote, môžem potom jednať. Hľadať energetickú rovnováhu a vyjadrenie. Je to konštatná práca od rána do večera každý boží deň. Vedela som, že to je súčasťou ,,unschoolingového balíka”, keď deti neumiestnim do žiadneho zariadenia, a že budeme spolu tráviť väčšinu času. Je to výzva. Ale taká, ktorá naprosto stojí za to! Pretože svoje deti poznám! A poznávam ich každý deň nanovo a do hĺbky. A pestujeme naše vzťahy tak intenzívne, ako intenzívne spolu nažívame. Aby nás tešilo, že spolu môžeme byť. Že spolu môžeme tráviť čas. Byť v prítomnosti jeden druhého. Deliť sa o svoj vnútorný svet. A kľudne nech to znie ako klišé – ale skrátka v dobrom aj zlom. Pretože si to tak prajeme. A pretože nám na tom nadovšetko záleží. Potom svoje vzťahy pestujeme tak, aby kvitli. Aby fungovali. A to, čo mi predovšetkým leží na srdci, aby z mojich detí vyrastali citlivé a vnímavé bytosti. Ktoré rozumejú samy sebe a vďaka tomu môžu hlbšie a citlivejšie porozumieť svetu okolo seba. Lebo to ich žiadna škola nikdy nenaučí. A úprimne, ani by som nechcela, aby ich to učil niekto “cudzí”. Aby im vštepoval svoje vlastné programy a vzorce a formoval ich do podoby, o ktorej si on či daná inštitúcia myslí, že by také mali byť. Nadovšetko si prajem, aby moje deti boli autentické. Ale autenticitu treba hýčkať ako klenot a umožňovať jej bezpečne a tvorivo sa rozvíjať.
A v neposlednom rade mi tak deti umožňujú rozvíjať sa tiež. Pretože v nich vidím svoje zrkadlá. Intenzívne rozlišujem moje vlastné nefunkčné vzorce a programy a spoločne sa učíme ich presahovať a nahradzovať tým, čo si samy vysnívame ako plán pre našu realitu. A tak zažívame obrovské dobrodružstvo. Náročné, dynamické, neustále premenné, nekomfortné. No zároveň úžasné, magické, živé a tvorivé!
Večer občas Meduška nevie zaspať. Chce rozprávať o príbehoch, ktoré jej behajú po rozume a celá sa pri tom vrtí. Navrhla som jej, že teraz už pošleme dobiedzajúce myšlienky preč. Robíme to tak, že jej z hlavy akoby tie myšlienky opakovane rukou ťahám a odhadzujem. Potom zvyšok energie z hlavy postupne rozprestrieme do celého tela – jemne ju hladím po telíčku až ku nožkám. Opýtam sa, či má v sebe ešte niekde schovanú žiarlivosť?
,,Trošku tu,” ukazuje na srdiečko. Tak vytiahneme aj odtiaľ. Pýtam sa, či niekde ešte cíti zbytky hnevu. Ukáže na oblasť solar plexu: ,,Tu, ale iba na strope.” Tým myslí, že keď hľadí svojím vnútorným zrakom do svojho tela, tak zbytky hnevu sú už len na povrchu – v oblasti okolo žalúdka. Tak aj odtiaľ tú energiu povyťahujeme a zahodíme. Povie mi, aby som ju ešte trošku pohladkala a poškrabkala. Je už úplne kľudná a uzaviera to slovami: ,,Ľúbim ťa, mami!”
Nič viac pre mňa nemôže byť. Poznám vnútroný svet svojho dieťaťa. Som s ním v spojení. Existuje medzi nami vybudovaný most, ktorý nás spája aj navzdory všetkým turbulenciám. Cítim živosť nášho vzťahu. Cítim, že toto je to, prečo som svoje deti priviedla na svet. A hoci som plne šťastná v tom, ako to máme a ako si to tvoríme. Zároveň som obrovsky zvedavá a neviem sa dočkať, čo z nich vyrastie. Aké budú, keď plne vykvitnú a nastúpia samostnatne na svoju cestu životom. Na svoju misiu, pre ktorú sa zrodili. Je to pre mňa obrovská radosť a česť. Môcť byť súčasťou tohto životného príbehu!
