Včera sme boli opäť v galérii Zlatý býk. Konala sa tam komentovaná prehliadka k vystaveným obrazom. Keď som Freye povedala, že sa toho budem účastniť ako návštevník, ale že mám povedať aj zopár viet k môjmu vystavenému obrazu, okamžite sa odhodlala ísť do galérie so mnou: ,,Veď aj ja tam mám obraz. Aj ja chcem ľuďom porozprávať o svojej práci!”

Tak sme šli obe. To sme ešte netušili, že tam žiaden iný navštevník nepríde. Nevadí! S oboma vystavujúcimi maliarkami – Jarkou Džuppovou aj Annou Mattou sme si vytvorili komentovanú videoprehliadku samy. A cítila som z toho veľmi prirodzené plynutie. A navyše načrenie do takých rovín duše, ktoré ďaleko presahujú bežné životné témy či len reči o umení. Obom maliarkam som veľmi vďačná za sprostredkovanie takého krásneho zážitku. Cením si totiž hĺbku takýchto rozhovorov ako malé perly, ktoré pretkávajú môj život. Hýčkam si takých ľudí a také momenty, lebo v nich rozpoznávam pravdivosť, hĺbku a kvalitu. Anna dá našu komentovanú videoprehliadku časom na youtube a hoci cítim, že to bude možno len pre hŕstku fajnšmekrov, bola som včera motivovaná vyjadriť sa k tomu aj písomne – tak ako to je pre mňa najprirodzenejšie. Chcela som večer doma napísať báseň. Na rozdiel od všetkých ostatných textov, ktoré píšem na počítači, básne píšem zásadne rukou na papier. A v momente, keď som si sadla na postel s perom a zápisníkom v ruke, prisadla ku mne Freya:

,,Čo ideš robiť, mami?” Zjavne ju zaujali písacie potreby. Ona sama veľmi rada tvorí textíky do svojho zápisníka. Bolo cítiť, že vetrí nejakú potenciálnu kreativitu.

,,Idem napísať báseň o mojom dnešnom zážitku a pocitoch z galérie.”

,,Aha. A môžem aj ja?” vykúzlila na mňa svoj zajačikovský úsmev. Má teraz vpredu vyrastené len dve trvalé jednotky a široko ďaleko prázdno po vypadnutých mliečnych :-).

,,No jasné. Ak máš pocit, že vieš, čo chceš povedať. Ja to zapíšem,” navrhla som bez toho, aby som tušila, akú tým spustím lavínu. Freya sa rýmom netrápila, zato lyrické úvahy sa z nej vylievali takou rýchlosťou, že reálne som stihla zapísať asi len tretinu či možno štvrtinu jej myšlienok. V závere som usúdila, že si to nemôžem nechať len pre seba schované v zápisníku. Pretože navzdory tomu, že jej telíčko má len 7 rokov, myšlienky sú omnoho vyzretejšie a môžu krásne poslúžiť ostatným. Sama ma poprosila, že by bola vďačná, keby si to aj iní ľudia mohli prečítať a mohli si z toho niečo vziať. Takže tu to je – neupravované a úprimné Freyino básnicko lyrické posolstvo: