3.11.2022 bola budova Zlatého býka svedkom vernisáže maliarky Jarky Džuppovej, spolu s obrazmi od maliarky Anny Matty a amaterských umelcov, ktorí sa účastnili plenéra na počesť pamiatky významného michalovského umelca Teodora Jozefa Moussona. 

Viac v článku https://www.inspiral.blog/moussonov-plener/

Tak sa stalo, že aj naša Freya v jej siedmych rokoch má svoj obraz zavesený v galérii. Pre každého umelca by sa to rovnalo pocitom niekde v rozmedzí pocty, hrdosti alebo pýchy. No keď som vyzvedala, čo to znamenalo pre Freyu, dozvedela som sa, že jej to je úplne jedno. Vraj na vernisáži mali dobrú bábovku :-). Zamýšľala som sa nad tým, či nechápe význam takej udalosti, že je na to možno ešte príliš malá. Ale po krátkom rozhovore s ňou som si uvedomila, že chápe viac, než si myslím. Jej skrátka len nezáleží na vonkajších oceneniach. Nemala potrebu sa pri svojom obraze odfotiť ani o tom niekomu hovoriť. Vraví o sebe, že je maliarka. Ale nie preto, že nejaký ten obraz už predala alebo že jeden dokonca zdobí stenu galérie. Pre ňu znamená byť maliarkou, že stojí so štetcom v ruke pred plátnom a tvorí. Z nejakého pre ňu podstatného dôvodu to musí byť plátno, výkres nie je úplne dostatočný. Ale to je všetko. Ona a ten proces. Na ničom inom v podstate nezáleží. 

A tak ako mnohokrát v našom živote na domácom vzdelávaní sa opäť stalo, že dieťa niečo naučilo rodiča. Alebo pripomenulo hlbokú pravdu. Môžeme sa tešiť z vonkajších úspechov a vychutnávať si radosti, ktoré prinášajú. Ale nikdy nemá zmysel žiť len pre ten cieľ, pracovať len pre výsledok a svoju hodnotu odvodzovať od vonkajších úspechov a ocenení. To, čo je hlboké, pravdivé a nikto nám to nevezme, je vnútorná zmysluplnosť a radosť, s ktorými pristupujeme k našej činnosti. Vtedy sa práca stáva tvorivou hrou a je ocenením sama o sebe. Freya mi opäť pripomenula, prečo to celé robíme a že aj takto chutí unschooling. 

Viac v článku https://www.inspiral.blog/z-dennika-unschoolerky-bohema/

Dnešný článok však neukončím len takým múdrom :-). Rozhodla som sa na tomto mieste podeliť sa s vami o črepinku zo zápiskov mojej rodiny. Už v inom článku som spomínala, že moja prababka a pradedko v rokoch 1942-1944 žili dočasne v Michalovciach a pracovali ako lekári v michalovskej nemocnici. A keďže prababička mala celú svoju rodinu v českom protektoráte, nemohli sa za vojny vôbec navštevovať. Uchovalo sa preto obrovské množstvo dopisov, z ktorých po rokoch vznikli takmer až knižné zápisky s mnohými podrobnosťami. Dnes sa s vami podelím o kúsoček súvisiaci s Moussonom aj Zlatým býkom. Nech sa páči:

Pro michalovský divadelní sál namaloval oponu místní umělec Mousson. Števovi (pozn. – môj pradedko) kamarádi, kteří vráželi peníze do obrazů, se začali zajímat o michalovského malíře. Nabádali jsme naše, aby si na památku také koupili jeho obrázek. Však Mousson Števovi nějaký slíbil za ošetření při recidivě malárie…

Mousson tedy v Zlatém býku namaloval nad vojáky a krojovanými děvami se vznášející méně oblečené dámy s harfou a podobné, jak se na opony malovává. Na jevišti zastřeném Moussonovou oponou předváděly sestřičky se svěřenými útlými dívkami své svaté kusy. Tu nemravnou hrůzu na své představení by mohly nechat před očima zbožných diváků?! Nikdy! Mohly oponu vyměnit a uložit na méně veřejném místě. Zamítly takovou polovičatost v potírání zla a daly oponu přelakovat bílou nesmazatelnou barvou!

A tak sa stalo, že v tej istej budove, kde za druhej svetovej vojny bola moja prababka s pradedkom na divadelnom predstavení, o 80 rokov neskôr visí obraz ich prapravnučky. A pri tom v oboch prípadoch väzby na mesto Michalovce sú len dočasné. Krátka životná epizóda, prestupná stanica. V oboch prípadoch michalovský pobyt asi len na tri roky. No línia časopriestoru sa pretla v jednom bode – v budove Zlatý býk.