Venované všetkým bohémom telom aj dušou. Z lásky ku Kráse…

Taký obyčajný utorok. 

Na to, že naše rána bývajú neskoré (vstávame zvyčajne po desiatej) a rozbiehajú sa len veľmi pomaly (akcieschopné sme ja aj deti väčšinou až popoludní), dnes sme to vzali svižnejšie.

Vstali sme už o pol desiatej a o hodinku neskôr sme už boli v centre. Pretože sme vstali tak skoro a vychystali sa tak rýchlo, nestihli sme sa doma naraňajkovať. A my ľúbime raňajkovať dlllho a pomaly! Svojím tempom sa pri tom prebrať. Porozprávať sa o tom, čo sa nám snívalo. A začať sa postupne ladiť samy na seba, na rozbiehajúci sa deň a na to, čo by sme v ňom chceli vykonať. Dnes sme “museli” improvizovať. Najskôr sme sa zastavili po labužnícke raňajky v kaviarni. Ale nechali sme si ich zabaliť so sebou, pretože nás čakalo ešte veľa “práce”. Pri pohľade na Freyu, ktorá si s čašníčkou vybavovala o pol jedenástej svoju raňajkovú objednávku, som sa neubránila myšlienke na väčšinu jej rovesníkov, ktorí práve v tej chvíli sedeli v školských laviciach. My sme si však prevzali svoju krabičku s plnenými croissantami a coffee to go, len aby sme sa konečne dostali do Aateliéru. Zodpovedne sme totiž prišli dokončiť naše maľby zo sobotného plenéru. (Viac k tejto téme v článku Moussonov plenér).

Anna nás privítala s rozloženými stojanmi na plátno a z repráku pustila pomalý jazzík. V príjemnej atmosfére sme si pojedli raňajky a prebrali rôzne témy. Napríklad aké je fajn, keď sa ľudia v rôznych spoločensko prospešných aktivitách prepájajú spoločne a podporujú sa navzájom. Aké vzácne je nájsť deti a mladých ľudí, ktorí si stále udržiavajú živého ducha. Ktorí si živo uvedomujú svoje miesto na Zemi a svoj potenciál, a ktorí ho aj skutočne realizujú. Že je požehnaním pár takých detí i čerstvých dospelých poznať. (Klári, ak čítaš tento článok, patrí to aj tebe!) A aké je dôležité podporovať takých ľudí a také aktivity, ktoré rozvíjajú kreativitu, samostatnosť, zodpovednosť, radosť a prinášajú dobro pre spoločnosť. V takej povznášajúcej nálade sme sa pustili do maľovania a vôbec sme netušili, že sa v ateliéri nakoniec zdržíme 5 hodín! Náš bohémsky štýl sme si vychútnavali naplno. Freya zaujato a samostatne maľovala. Vždy keď sa cítila touto aktivitou nasýtená, sama si robila prestávky. Najedla sa, pohrala sa so svojou mladšou sestrou či Anniným bábätkom, potom sa opäť dala do diela. Bola to, tak ako obvykle, ona, kto si sám určoval tempo, spôsob aj intenzitu práce. Ak potrebovala svoju prácu konzultovať, opýtala sa mňa či priamo Anny. Zaujímala sa aj o naše obrazy – nie ako dieťa, ktoré sa pýta dospelých, ale ako kolegyňa, partnerka, priateľka…

Pozorovať ju, ako vo svojich siedmych rokoch samostatne tvorí… A nemyslím tým len tvorbu umeleckú. Ona tvorí a formuje svoje žitie. Okamih za okamihom sa rozhoduje a formuje, ako naloží so svojím časom, so svojím prežívaním reality, sebaexpresiou. Môže sa mi s tým zdôveriť. Môže ma požiadať o podporu. To všetko vo veľmi priateľskej a otvorenej atmosfére. Bez zbytočného súťaženia, hodnotenia a porovnávania. Hlavným motivačným faktorom je vnútorná zmysluplnosť. Uplatňovanie svojho potenciálu v súlade so sebou samým. A poznanie, že môžem, viem a dokážem to. Čo viac si priať pre týchto malých tvorov, ktorí raz budú určovať tón našej spoločnosti?!

Anička nám medzitým zabezpečila aj obed a odchádzali sme z ateliéru naozaj až v momente, keď už sme skutočne museli ísť za inými aktivitami. 

Nás ešte čakala doslova “za rohom” angličtina. Cestou sa mi Freya zdôverila: ,,Maľovanie je môj život!” Pozrela mi do očí svojim prenikavým pohľadom a dodala: ,,Cítim to tak. Dúfam, že mi to ostane celý život!”

To sú presne tie chvíle, keď rodič cíti, že práve pre toto to celé robí. Áno, aj takto chutí unschooling.