Tak som s odstupom troch mesiacov opäť navštívila komunitu SpoluZemě. Vravela som v minulej reportáži, že ,,sa tam vrátim a potom poviem viac”. A je to tu. Tentokrát to boli tri dni pracovného pobytu. Plánovala som znovu napísať článok typu reportáže, tak ako minule, keď som po prvýkrát návštivila Vrábsko. Myslela som, že detailne rozpíšem program a aktivity, že sa viac vyjadrím k tomu, ako funguje život v komunite, a že prinesiem viac informácií pre tých z vás, ktorých komunitné bývanie zaujíma.

Mám bielu plochu pred sebou. Prsty na klávesnici. A cítim, že to čo budem písať bude celkom neprofesionálne, emocionálne podfarbené a osobne zaujaté. Kto teda očakáva objektívnu reportáž, ten môže rovno prestať čítať :-). Sama som totiž vôbec nečakala, čo všetko taký zážitok vo mne spustí…

Zbalili sme si spacáky, pracovné oblečenie, hudobné nástroje a vyrazili na takmer 12 hodinovú cestu z východu na západ. Vedela som, kam idem. Už som tam predsa raz bola. Miesto som videla. Pár ľudí stretla. Nejaké informácie už zistila. Teraz to malo byť predsa len trochu iné. Nie len vzhľadom k tomu, že náš pobyt bude dlhší. S prespávaním v jurte. S účasťou na pomocných prácach pre komunitu. S ochutnávkou toho, ako tam ľudia žijú a čo spolu vytvárajú. Malo to byť iné aj preto, že sme šli tentokrát celá rodina. Nie len ja a deti, ale aj muž. Išli sme sa celkom úmyselne pozrieť, či by sa nám páčilo také miesto pre život. Či by sme si vedeli predstaviť taký životný štýl. Či by sme rezonovali s miestnymi ľuďmi. A či by sme vedeli urobiť obrovskú životnú zmenu.

Môj manžel je veľmi kritický. Nie že by bol negativista. Vycíti ale dokonale a veľmi rýchlo slabé miesta, nedostatky a svojím kritickým vnímáním okamžite posúdi, či s ním niečo je alebo nie je v súlade. Nemala som teda žiadne očakávania. V aute asi hodinu pred cieľom som si len stanovila vnútorný zámer: nech to, čo je pre Dušu podstatné, sa odohrá a rozpozná.

A tak sme dorazili. Vo štvrtok asi okolo pol desiatej večer. Čakal nás oheň v krbe, teplá veganská večera a štyria členovia komunity pri gitare a piesňach. Všetko, čo človek potrebuje, aby sa cítil zohriaty nie len na tele, ale i na srdci.

Po prvýkrát v živote sme si vyskúšali ubytovanie v kruhovom príbytku. V malých kachliach našej jurty horel oheň a sprevádzal nás do nej aj miestny kocúr. 

Piatočný deň sme strávili prácou v permakultúrnej záhrade. Sadili sme kríčky na vetrolamy. Freya sa od Jitky naučila, že keď kríček vloží do vykopanej jamy, môže mu popriať, aby sa mu dobre darilo a zahrabávať ho kompostom tak, akoby ho hladila. Veľmi sa jej táto predstava zapáčila a s každým kríčkom sa potom osobne rozprávala.

Rovnako sa jej zapáčilo, že sú v komunite aj dobrovoľníčky zo zahraničia, a že si tak môže precvičovať komunikáciu v angličtine. Obzvlášť si obľúbila Zuzku z Poľska, ktorej pomáhala zbierať šalát v skleníku aj lúskať misu orechov. Mám pozdraviť aj Aničku, ktorá z vlastnej iniciatívy nastrihala pexeso a s oboma našimi dievčatami sa krásne hrala. 

Podvečer dorazili z Prahy mnohí ďalší pomocníci. Neprehliadnuteľnou sa stala asi polovica druhého ročníka elitnej policajnej akadémie. Na tomto mieste by som rada vyjadrila svoje vrelé pocity k tejto partii mladých ľudí, ktorí zbúrali všetky zažité predstavy o súčasných teenageroch. Energia, s ktorou sa pustili do práce, ich šikovnosť, ochota pomáhať aj učiť sa nové bola veľmi potešujúca pre všetkých zúčastnených. Nakoniec vidieť, ako budúci policajti s chuťou konzumujú veganskú stravu, cvičia jógové dychové techniky alebo sa účastnia spevu mantier dodáva vlnu nádeje na pozitívnu budúcnosť tohto systému :-).

A keď už som dvakrát zmienila veganskú stravu, rada by som jej venovala celý jeden odstavec. Pretože to bol jeden z viacerých faktorov, ktorý mi doslova vohnal slzy vďačnosti do očí. Mať k dispozícii od rána do večera domáce veganské dobroty na naprosto profesionálnej úrovni bolo pre mňa požehnaním na nezaplatenie. Slová vďaky šikovnej kuchárke Máše pre mňa stále nie sú dosť, aby som vyjadrila, aké chutné, zdravé a úžasné jedlá pre telo i pre dušu neúnavne a s láskou pripravolala pre tak veľký počet ľudí. A keď som navyše ráno otvorila dvere a počula ju spievať s gitarovým doprovodom jej priateľa Hynka, zabudla som na chvíľu aj na obrovský hlad a musela som sa k ním pridať. Pretože áno, sú aj iné a dokonca naliehavejšie druhy hladu než len tie telesné.

A tu už bude môj článok pokračovať len viac a viac osobne a emocionálne. Došlo mi to práve pri spievaní. V sobotný večer sme si vo veľkej presklenej jurte založili oheň, zapálili sviečky a kto mal chuť, pozdielal svoje zážitky a postrehy z daného dňa, prípadne za čo je vďačný. Markéta nám potom pripravila nádherný zvukový kúpeľ pomocou šamanského bubna. A voľne sme prešli do jammovania a spievania. A tam, cez zážitok tela, hudby a hlasu, som zažila aj aha moment. Človek presne vie, kedy ladí, kedy súzvučí, kedy sa s ostnými prepája na hlbokej úrovni. A je to krásne, harmonické a tvorivé. Vzniká to z daného okamihu, tu a teraz a je to niečo ako drobný zázrak. Opäť slzy vďačnosti. Za to, že už nespievam a nehrám sama. Že svojím spevom a hrou nevytváram len zvláštnu vsuvku do bežného stereotypu okolia. Ale že sa s ľahkosťou spájam, prepájam a že to celé pôsobí taaak prirodzene. Akoby som konečne bola doma. Medzi svojimi. A tento pocit sa do mňa hlboko vryl a otriasol mnou emocionálne ešte zopárkrát aj pri osobných rozhovoroch s Luckou, Lenkou… To, čím som sa vždy odlišovala od svojho okolia, pre ktoré som bola tá divná, neprispôsobivá, svojhlavá, príliš alternatívna a nonkonformná, tá, čo pôsobí akoby prišla z inej planéty… to celé vo Vrábsku nadobudlo úplne nový rozmer. Pretože presne tým, čím všade inde narážam na nepochopenie či neprijatie, som tu bola rozpoznaná. Nebolo treba nič vysvetlovať, upresňovať, ujasňovať. Vlastne celkovo nebolo potrebných príliš veľa slov, pretože všetko sa dalo cítiť, odhaliť a prežiť. A to sa stane, len keď hĺbka človeka sa stretne s rovnako hlbokou úrovňou aj u tých ostatných. Dôjde k pochopeniu aj bez slov. Je tam prijatie, vrelosť, láska. A pri tom sú si všetci vedomí toho, že to nie je automatické a nie je to zadarmo. Že to stojí obrovskú prácu na sebe samom. Veľkú mieru sebapoznania a odvahy poznávať svoje tiene. A jedine tak prenikať hlbšie a hlbšie do seba. Lenže potom, keď sa človek môže v tejto hĺbke stretnúť s inými bytosťami, je to prenádherný tanec. Je to živá voda, ktorá pramení v každom z nás. No môcť to zdielať, dáva životu úplne novú úroveň. 

Keď som v nedeľu ráno opäť sedela v jurte, pozorovala cez presklené dvere ako ranná hmla vystupuje z lesa, vedľa mňa praskal oheň a Jarda príjemným tichým hlasom viedol v angličtine dychové cvičenia, došlo mi, že to nemusí byť len zážitok z nejakého víkendového seminára. Že to môže byť spôsob života. Každodenné maličkosti, ktoré vytvárajú veľký celok. Pretože tam, kde človek neúnavne preniká sám do seba, autenticky ustojí všetkých svojich bubákov v skrini, aby ich spoznal a uvolnil, tam oživuje svoje srdce a rozpína ducha. Je to dlhá, predlhá cesta. No možnosť kráčať po nej s ľuďmi, ktorí si uvedomujú to isté, je prelomová. Pretože nepracujeme a netvoríme len navonok. Ten najväčší kus práce a tvorby sa odohráva v nás samotných. A nie je to len prechádzka ružovou záhradou. Všetko a všetci sú nám zrkadlami. Ale keď si je toho vedomý celý kolektív ľudí, ktorý spolu nažíva, dáva to úplne inú pridanú hodnotu a nastavuje to laťku veľmi vysoko. Len pre odvážnych. Sme tak odvážni? Už v nedeľu ráno, ešte než sa rozodnilo, sme si s Dušanom rozložili oheň, deti ešte spali zachumlané v spacákoch. A povedali sme si áno. Áno, sme odvážni. Áno, sme zvedaví. A áno, chceme posunúť náš život na novú úroveň.

Do Vrábska sa preto ešte vrátime. A potom vám poviem viac…