Je štvrtkové poludnie uprostred letných prázdnin, keď sa konečne vydávam na výlet do Vrábska.
Túžba žiť alebo aspoň zažiť komunitný život vo mne drieme už mnoho rokov, no objavenie komunitnej ekovesnice Spoluzemě je v mojom hľadáčiku relatívne čerstvo. Som však človek, ktorý keď pocíti v srdci energiu rezonancie, tak neotáľa. Nadšenie a zvedavosť, keď som „náhodou“ na internete objavila ich projekt, naplnili celé moje telo a hneď som im išla písať mail.
Dohoda ohľadom stretnutia prebehla, rovnako aj cesta z Michaloviec do Prahy, takže už ostával len relatívne malý kúsok – hodinka cesty smerom na juh od Prahy do dedinky Vrábsko. A kedže zvedavá bola aj moja sestra, naložili sme do auta naše štyri deti a konečne frčíme.
Okolo druhej poobede vchádzame autom do dvora, kde na nás čaká Markéta, členka spoločenstva. Ihneďnám ponúka tykanie a v priateľskej atmosfére nám predstavuje prvú obytnú časť veľkého statku, kde býva jedna „enkláva“ spoločenstva Spoluzemě. Zatiaľčo deti už vonku objavili pieskovisko, húpačku na strome a začali plašiť miestne mačacie obyvateľky, my dospelé zvedavky vo vnútri nachádzame spoločný obývací priestor s krbom aj hudobnými nástrojmi, ďalej bezobalovový obchodík s potravinami no i s vlastnými výrobkami (jedlými, užitkovými, či okrasnými), ktoré si členovia za príslušný poplatok môžu podľa potreby brať.
V priestore statku sa nachádza aj šijaca dielňa, priestor na výrobu kvasených potravín, spoločná kuchyňa a kúpeľňa a samozrejme izby pre členov, ktorí tu bývajú.
Po krátkej prehliadke sa usádzame vonku „na terase“ a zároveň sa dozvedáme, že ďalšia časť členov žije o kus ďalej. Foriem spolunažívania je tu teda viac a aj do budúcna sa zrejme budu vyvíjať ich nové podoby. Ten, kto toľko netúži po každodennom intenzívnom zdieľaní priestorov, jedál a rozhovorov v úzkom spoločenstve, môže objaviť druhú časť obytných priestorov za záhradkou a lúkou, vedľa jurtcampu, ktorý tvorí komplex siedmych júrt v lete využívaných najmä verejnosťou na rôzne workshopy, v zime využívané spoločenstvom na ich stretnutia a kruhy. Hneď vedľa tejto „jurtovej zóny“ obýva spoločenstvo ešte ďaľší dom a záhradu, na ktorej nájdeme aj malé obydlia na kolesách ;).
„Uhorková sezóna“ však doľahla aj sem, a tak nachádzame Spoluzemi v značne vyľudnenom a pokojnom stave. Väčšina členov je práve niekde vycestovaná. Na terase si prisedáme aj k Lenke, s ktorou máme príležitosť rozobrať vnútorné náhľady, motívy, prípadné úskalia a cesty, s ktorými sa človek pri rozhodnutí žiť v komunite môže stretávať. Lenka má na starosti facilitáciu vzťahov. Objasňuje nám, aká dôležitá je správna komunikácia a zároveň nachádzanie rovnáhy medzi tým, ako udržať komunitu v správnom behu, napĺňať spoločné vízie a pracovať na potrebných spoločných projektoch, no zároveň efektívne podporiť každého individualitu natoľko, aby mohol rásť a nachádzal svoj vlastný zmysel.
Jedna z mojich zvedavých otázok je hlavný zámer spoločenstva a ako je napĺňaný. K tomu pripájam hneď otázku, či sa jedná predovšetkým o sebestačnosť a do akej miery je spoločenstvo nezávislé.
Dozvedám sa, že primárnym motívom je žiť komunitne a v súlade s prírodou. Čo každý napĺňa podľa svojej vlastnej miery a chuti. Sebestačnosť rozhodne nie je stopercentná a zrejme to ani nie je hlavným cieľom. Vyrozumela som, že všetci veľmi ľúbia datle a raw dezerty z nich, na čo majú aj šikovné kuchárky, takže chuťužívať si dovezenú produkciu bude aj naďalej výrazne motivovaná. (Talent a lásku obsiahnutú v domácich dobrotách môžeme potvrdiť z vlastnej skúsenosti – ich domácu čokoládu sme mali možnosť ochutnať a dlho sme veru takú dobrotu nemali!).
V pláne je vylepšiť aj permakultúrnu záhradku s profesionálnou pomocou a založiť aj jedlý les, no na toľko práce je v komunite zatiaľ dosť málo členov.
Som zvedavá a myšlienky hneď rozvíjajú ďalšie otázky o tom, akou formou si teda členovia zabezpečujú nákup všetkého potrebného a nakoľko je to otázka komunitná a nakoľko individuálna, takže sa postupne dostávame aj k téme financií.
Väčšina členov má svoju vlastnú prácu, ktorú často vykonávajú v zázemí Vrábska. Nie je to len práca od počítača, ale aj remeslá a umelecká tvorba. Každý člen platí nájom, príspevok za jedlo a aj do spoločného fondu. Koľko to nakoniec každého stojí je značne individuálne, no spotreba na hlavu sa nevypočítava do koruny presne a je založená na dôvere a hľadaní spoločnej rovnováhy. Zdroj príjmov je teda možné hľadať nie len mimo komunitu, ale aj priamo v nej, o čom svedčí napríklad „Krámek tvůrců”.
Aj v tomto prípade zrejme platí, že čím väčšie spoločenstvo bude, tým pestrejšia škála možností a viac pracovných príležitostí môže vzniknúť. Zatiaľ je tu stabilne 13 dospelých a dve detičky (0,5 a 5 rokov). Pri tom jedným z možných cieľov diskutovaných v komunite je vzdelávacie centrum a slobodná škola. K tomu by však bolo potrebné privítať viac rodín s deťmi, ideálne aj naraz. V miestnych domoch však nie je miesto, priestor na bývanie by bol skôr len vo vlastných mobilných domkoch. Ja som však naďalej zvedavá a rada by som si komunitný život aspon na chvíľu vyskúšala, nech sa môžem lepšie rozhodnúť. Mobilný domček by sme s manželom tak či tak chceli, otázkou doteraz ostáva, že kde a ako? Môže byť Vrábsko TO miesto?
Spôsobov, ako si to vyskúšať je viac. My sme prišli na párhodinovú návštevu pozrieť sa a porozprávať. Kto ale chce, môže prísť na nejakú z plánovaných akcií prípadne prísť na návštevu dlhodobú. Kľudne pár týždňov alebo aj mesiacov. Keďže ešte mobilný domček nemám a v žiadnom z domov nie je voľná izba, dá sa mimo sezóny prenajať jurta hneď vedľa spoločenstva. Postupne som viac a viac vnútorne nadšená, pretože moje osobné hodnoty a vízie sa konečne stretávajú nie len s porozumením, ale priamo aj praktickým úsilím o ich realizáciu. Popis toho, ako Lenkina vnučka pri návšteve Spoluzemě behá alebo bicykluje po hektárových pozemkoch a zastaví raz pri jednom, raz pri druhom človeku, podľa toho,
ktorá činnosť ju momentálne zaujíma a inšpiruje. Ako si to všetko môže v praxi zažiť a ochutnať, ako ju každú chvíľu môže obohatiť niekto iný a niečím iným, je presne to vnútorné prianie, pre ktoré sme si s mojimi deťmi zvolili unschooling, nie len ako formu vzdelávania, ale predovšetkým ako životný štýl. Alebo ako hovorí môj synovec: „To je ta škola života, kde nemusím sedět někde v budově, ale můžu s mými rodiči dělat to, co mně baví?”
Rodiny s deťmi však podľa Markétiných slov vyhľadávajú už stabilnejšie zazémie. Málokto sa chce pripojiť do projektu v takto čerstvo budovateľskej fáze. Ja som každopádne žhavý adept. Na unschoolingu už frčíme a pritom bytostne túžim expandovať, kľudne ísť do neznámeho a nového, ak ma tam moja duša volá. Tieto riadky môžem využiť na oslovenie tých z vás, ktorí to cítia rovnako. Či už s deťmi alebo bez. Aj keď deti by určite potvrdili, že čím viac detí, tým lepšie ;).
Tie naše štyri sa spokojne hrajú po celý čas našej návštevy. Aj keď nás Markéta po štyroch hodinách berúc bicykel opúšťa, s úsmevom nás ponúka zostať ako dlho budeme chcieť.
Prehodíme pár slov s Aničkou, ktorá sa spokojne a pokojne usmieva, že sem proste prišla len tak žiť a byť :).
A po chvíli si k nám prisadá Jarda, mladý muž s prenikavým pohľadom, ktorý zhypnotizoval všetky naše deti tak, že zamrzli v pohybe aj v polke vety :D. Príjemným mäkkým hlasom nám rozpráva o tom, že žil v Prahe, ale túžil byť bližšie prírode. A aj keď sa naďalej živí prácou na počítači, teší sa, že to môže vyvážiť fyzickou prácou v záhrade a získavaním nových zručností. Najskôr si myslel, že takýto komunitný spôsob života vôbec nie je preňho, ale prišiel do Vrábska na nejakú akciu a potom si uvedomil, že sa tu cíti ako doma. A tak sa rozhodol do Vrábska presťahovať na väčšinu roka. Len v zime sa presunie do inej komunity v Ekvádore, aby bol bližšie k čerstvému ovociu. Jarda je totiž frutarián. Možno práve to vysvetľuje jasnosť a prenikavosť jeho pohľadu.
Každopádne som sa nezabudla opýtať aj zásadnú otázku pre tých z vás, ktorí ľúbite papať mäso, či je táto komunita striktne vegetariánska alebo veganská, keďže kuchárky, ktoré pripravujú spoločné jedlá, varia práve bezmäsitú stravu. Ale Spoluzemě je tolerantná nie len ku všetkým nutričným preferenciám, ale aj tým náboženským a spirituálnym.
Dôležitá myšlienka na rozjímanie obzvlášť v aktuálnej dobe: V skutočnej demokracii sa žiadna skupina nevyvyšuje nad druhú a nepotláča právo jednotlivca na sebaurčenie ;)!
Zároveň si potvrdzujem, že nie som jediná, komu nepripadá prirodzené, zdravé ani ekologické, žiť ako malá izolovaná rodinná jednotka. Tam, kde jeden dospelý väčšinu času zabezpečuje finančný príjem a druhý dospelý od rána do večera obstárava potreby a nároky na chod domácnosti a jej členov. Zároveň väčšinu príjmov vkladajú opäť do toho, aby celý tento moloch udržali v chode. Pri čom každá rodina má vlastnú práčku, vysavač, hriankovač, kávovar, počítač a milión iných vecí, ktoré pri tom môže využívať a obsluhovať oveľa väčší počet ľudí, čím sa zvýši efektivita a zníži záťaž životného prostredia. A to sa bavíme zatiaľ len o zdrojoch materiálnych. Čo však zdroje ľudské? Aký obrovský rozdiel je v tom pracovať pre pocit, že musím. Musím, aby som zaplatil všetky svoje nároky na život. Alebo pracujem preto, že chcem, lebo cítim inšpiráciu, lebo ma to baví a ešte si aj sám určím, do akej miery. A keď sa pustím do témy materstva, to by mohlo byť na samostatný článok! Ktorej z vás matiek pripadá „normálne“ byť celé dni samy s deťmi a plniť fukciu animátorky, kuchárky, upratovačky, psychologičky, zdravotnej sestry, pedagóga, motivačného rečníka, módnej návrhárky, kaderníčky, smetiara, krízového manažéra atď. A nedočkavo čakať, kým dieťa konečne zaspí alebo kým vyrastie?
Priviedla som deti na tento svet, aby sme sa mohli vzájomne inšpirovať, učiť sa jeden od druhého a predovšetkým to spolu zdieľať a spoločne vnútorne rásť. Netúžim byť životom unavená žena, ktorá len vykoná „čo musí“ a teší sa na moment, keď deti budú v škole. A keďže som vedela, že deti do škôlky ani do školy nedám, od začiatku som pracovala na hľadaní rovnováhy a inšpirácie. A deti nemôžu byť inšpirované matkou, ktorá v sebe žiadnu inšpiráciu necíti. A tak som hľadala pre seba tú svoju. Našla som ju v rôznych aktivitách a projektoch, niektorých spolu s deťmi, niektorých vyložene len pre seba. Zároveň som na základe záujmu detí hľadala ďalších ľudí a aktivity, v ktorých by sme sa mohli vzdelávať, radovať a tvoriť. Z toho hľadania a zaobstarávania sa stala moja hlavná práca. A aké to príjemné zistenie, že existuje komunita ľudí, ktorí spolu žijú a vidia to rovnako. Ktorí dokážu otvoriť svoju pomyselnú náruč a vpustiť druhých do svojho poľa kreativity, radosti a inšpirácie. A toto pole ešte násobiť tým, že túto energiu spolu zdieľajú. To je pre mňa skutočný, nefalšovaný zdroj životnej sily a inšpirácie. To je prostredie, ktoré si prajem zažívať a do ktorého chcem ponoriť svoje deti. Pretože to my im ukazujeme, čo je „normálne“, práve tým, čo žijeme, nie to o čom im rozprávame, čo im vysvetlujeme, o čom sa ich snažíme presvedčiť ( a možno aj samých seba). Podobu života im ukazujeme jedine energiou, ktorá je prítomná vo všetkých našich činnostiach, slovách a pohľadoch. A túto energiu si vážim nadovšetko. Túto energiu pestujem ako najvzácnejší klenot. A preto už ani nedokážem robiť kompromisy. Vlastne už nič, čo by išlo na úkor duše. Pretože nič v tom vonkajšom svete už pre mňa nie je tak lákavé, ak tým mám poprieť samu seba. Nikomu sa obetovať, žiadny vyšší cieľ nie je. Žiadne až potom. A keď ja tebe, tak ty mne. Je len všadeprítomná energia, ktorá pod povrchom vecí, udalostí a vzťahov rozpráva skutočný príbeh o tom, čo je. A ja som sa jedného dňa rozhodla, že táto energia je mojou najvyššou prioritou. A že si prajem nájsť také prostredie a takých ľudí, ktoré ma v tom naplno podporia. Na druhý deň som objavila na internete Spoluzemi :). Priala som si pocítiť, ako to v tom prostredí „chutí“ a či by som s ním súznela.
Z jednej návštevy nechcem robiť žiadny záver. Pozerala som sa na to neutrálnymi očami ako dieťa, ktoré niečo vidí prvýkrát v živote. No na druhý deň som sa zobudila s pocitom, že ma v srdci hreje vedomie, že tam vo Vrábsku je toto miestečko. Taký teplý pocit domova.
Verím, že sa tam ešte vrátim. A potom vám poviem viac ;)!
www.facebook.com/vrabsko/