Nemôžeme dať deťom viac, než čo máme. Hodilo by sa povedať. Presnejšie to však vnímam tak, že im nemôžeme dať viac, než čím sme. Čo projektujeme. Čo stelesňujeme. S čím sme v skutočnosti identifikovaní a ako sa teda projektujeme do energetického poľa? Akú úroveň, akú energiu skutočne realizujeme?

Väčšinová úroveň vedomia vychádza asi z 10% kapacity mozgu, ktorá je nám vedome prístupná. Je to naša myseľ, naše rácio, v ktorom sme ponorení, a s ktorým sme stotožnení od rána, keď otvoríme oči, až do večera, kým “nás nevypne”. Zvyšná kapacita mozgu nášmu bdelému vedomiu nie je prístupná, a tak sa všetky ostatné procesy odohrávajú v podvedomí alebo nevedomí. V praxi to znamená, že si väčšinu času myslíme, že niečo robíme a hovoríme, ale v skutočnosti fungujeme na autopilotovi a vôbec nemáme potuchy, čo skutočne projektujeme našou energiou. Krásne sa to zrkadlí práve v interakciách s inými ľuďmi. Myslíme si, že niečo vyjadrujeme, ale naša energia v skutočnosti rozpráva úplne iný príbeh. Nielenže v skutočnosti nevnímame druhú bytosť komplexne, ale len cez svoje vlastné filtre obmedzenej mysle. My totiž nevnímame ani samých seba. Je to hlboká kríza vedomia, žitie oddelene od celku a toto je takzvaný normálny stav ľudského vedomia. Preto sa takmer vždy deje to, že aj keď k nám príde osvietená myšlienka, pri jej realizácii “zlyhávame”, pretože sa toho okamžite chopilo naše ego (myseľ) a my už nerealizujeme skutočný potenciál tohto “osvietenia” vychádzajúci z bytia týmto stavom. Realizujeme už len myšlienkový konštrukt. Tak vzniká aj ideológia, ktorá v područí ega je vždy znečistená a zmanipulovaná. To, čo si ako človek neuvedomujeme je, že manipulujeme a znečisťujeme samých seba. Je to náš základný software, výbava našej mysle. A keď sme s ňou plne stotožnení, a teda nemáme prístup k vyšším oblastiam našej existencie (žiada sa mi povedať, že aj hlbším, pretože hĺbka je len inou perspektívou výšky), tak sme v jej područí – z toho pramení celé dualitné nastavenie. Buď sme obeť alebo vinník. Buď sa bránime alebo útočíme. Neustále bojujeme, presadzujeme sa. Je jedno, či len na úrovni názoru. Podstata toho je boj a snaha zvíťaziť. Na pozadí toho je hlboký pocit ohrozenia, nedostatku, oddelenosti a bolesti. Kto toto v sebe ešte nerozpoznal – nie racionálne, svojou mysľou, tým, že si o tom prečítal, vypočul prednášku a mal pocit, že to je pravda. Kto to ešte naplno v sebe neuvidel, neodokryl tieto hlboké vrstvy, neprenikol do týchto úrovní seba samého, tak ani neprecitol. Ten sa ešte stále točí v myšlienkových konštruktoch a bojoch. V sebe samom a teda aj vo svojich realitách, pretože tento boj si nosí všade so sebou a projektuje ho zvnútra smerom von, tým pádom prijíma to isté zvonku dovnútra.

Takýmto spôsobom sa aj tá najosvietenejšia myšlienka časom premení pod velením ega na utrpenie a boj. 

V tomto ponímaní aj unschooling je len príležitosť, nie riešenie. Je tu pre tých, ktorí do určitej miery prehliadli systémy fungovania tam vonku a rozhodli sa, že sa do nich nechcú zápajať. Ale čo ďalej? Pred každým rodičom tak stojí výzva, ponoriť sa hlboko do seba. Preskúmať, čo všetko mi bráni a prenikať neustále len hlbšie. Tým (a mnohým iným) rozširovať svoju úroveň vedomia. Za takých okolností rastie rodič aj spolu s dieťaťom. Javí sa to ako evolučný fakt, že dnešné generácie detí sa rodia s rozšírenejším vedomím než ich rodičia, ale rovnako majú v sebe zakomponovanú zložku ega, ktorá sa prebúdza a formuje v závisloti od prostredia, v ktorom je. A tak naše egoické vzorce posilňujú egoické vzroce v našich deťoch. Tie sú veľmi citlivé a vnímavé aj voči kolektívnym energiám a našim projekciám, ktorých si my ako dospelí zďaleka vedomí nie sme. Takže áno, unschooling nám otvára cestu, ako toto všetko spoznávať a učiť sa s tým pracovať. A zároveň nás už zo svojej podstaty vyzýva k zodpovednosti samých za seba. Jeho vonkajšia forma je však realizovaná každou jednou ľudskou bytosťou individuálne. Chcelo by sa mi povedať, že podľa jeho najlepších schopností. No vnímam primárne, že je to predovšetkým podľa úrovne vedomia danej bytosti. Tak, ako všetko v našom živote a ako všetko na tejto planéte. A teda rozvoj vedomia vnímam ako najväčšiu zodpovednosť, ktorú za seba máme. A zároveň ako najväčší dar, ktorý môžeme dať nie len našim deťom, ale celému ľudstvu a planéte Zem.