Časť leta sme trávili u mojej sestry v Prahe. Deti sú približne v rovnakom veku a majú spolu skvelú chémiu, takže je to s nimi jedna dlhá veľká párty (občas aj s adekvátnou bolesťou hlavy :-). Vymýšľajú si jednu hru za druhou a málokedy potrebujú, aby im dospelí vytvárali program. Dá sa povedať, že práve naopak. Čím menej zásahov do ich prirodzeného plynutia, tým hladšie všetko funguje. A deti, ktoré ešte nevypadli zo svojej hravosti, si zachovávajú vysokú úroveň kreativity. Nerozlišujú svoj čas na učenie a odpočinok. To všetko je súčasťou jedného veľkého zábavného balíka. Radosť z hry, radosť z objavovania. A tak keď Freya zistila, že jej mladší bratranec nevie čítať písmenká, rozhodla sa, že ho to naučí. Ako pomôcku si vzala k ruke detskú plastovú podložku pod tanier, na ktorej bola anglická abeceda aj s obrázkami zvierat. Čoskoro však zistila, že to akosi nefunguje podľa očakávaní. Malého Michaela miatlo, prečo je M ako opica alebo G ako žirafa. Tak som im navrhla, že by si mohli vyrobiť vlastný plagátik s abecedou a obrázkami, ktorým by Michael rozumel. Nebolo treba žiadne presviedčanie, rovno sme vyrazili do papiernictva kúpiť veľký výkres. To, čo následovalo, milo prekvapilo nás maminy. Okrem rozloženia písmen na ploche A2 si deti zorganizovali všetko úplne sami. Vybrali si farby a postupne písmenko za písmenkom začali hľadať slovíčka, ktoré sa na príslušné písmeno začínajú. Michael trval na tom, že kresliť nevie, takže umeleckú aktivitu prevzala Freya. Každopádne obaja veľmi vášnivo lovili z hlavy slovíčka a dohadovali sa na možnostiach ich praktického znázornenia. A tak bolo miestami počuť výbuchy smiechu. To napríklad keď pod Y kreslili prababičku Yvetu, alebo pod W ako všetko detailne odteká kanalizáciou z wc… Miestami zase prudké hádky, že tá sushi rolka vôbec nevyzerá ako ozajstné sushi, a tak si Michael predsa nemôže zapamätať, že toto je S!
Napokon však úspešne dokončili celú abecedu! Niekedy vedeli len oni sami, čo ktorý obrázok znamená. Čo je však hlavné, Michael dokázal na konci projektu prečítať celú abecedu!
A nie len to! Celá tvorba im dokopy zabrala týždeň. Bol to predsa veľký, komlexný projekt a jeho realizácia si vyžiadala niekoľko hodín. Nikto však deťom nemusel nariaďovať, aby pokračovali aj nasledujúci deň. Vždy keď mali chuť, sami si výkres vytiahli a spracovali toľko písmen, koľko v danej chvíli cítili, že ich baví. Medzi tým skákali do bazéna, bicyklovali, liezli po stromoch, skladali puzzle, hrali naháňačky, schovávačky, vykopávali hrob pre mŕtvu myš a podobné dôležité činnosti. Svoj projekt však sami dokončili v spokojnosti, radosti a vlastnej zodpovednosti.
Aká potom bola moja veľká radosť, keď mi segra v auguste volala, že Michael už doma píše mená všetkých členov domácnosti! Pozerá na svoj plagát a rozpoznáva na ňom všetky písmená, ktoré potom sám na papieri skladá do slov. Aj takto chutí unschooling! Pretože podstatný je nie len výsledok, ale predovšetkým cesta k jeho dosiahnutiu. Keď sa deti hrajú, sú otvorené, radostné a kreatívne. A keď samy prídu na to, ako sa dopracovať k cieľu, je to odmena pre ich zdravé sebavedomie, dôveru v život a vo svoje schopnosti. A v neposlednom rade aj pre rodičov, ktorí môžu byť týmto nevšedne všedným momentom prítomní!
