Moje deti sa vzdelávajú mimo školský systém. Hovorí sa o tom ako o domácej výuke. Opak je však pravdou. Nemá pre nás zmysel presunúť ten istý typ školskej výuky za domáci stôl. Deti čerpajú poznanie úplne všade. Žijú v prúde sveta, ktorý ich obklopuje a nasávajú každú chvíľu obrovské množstvá informácií a to aj takými spôsobmi, o ktorých my dospelí už mnoho nevieme. S pribúdajúcim vekom sme sa totiž uzavreli, znecitliveli svoje vedomie a to často práve z toho dôvodu, aby sme prežili v prostredí a systémoch, do ktorých sme boli umiestnení.

Malé dieťa prirodzene vie, čo je preňho v danej chvíli zmysluplné. Zameriava svoju pozornosť tým smerom, kde nachádza podnety, ktorého ho práve v tej chvíli napĺňajú a uspokojujú jeho túžbu po poznávání. Táto túžba je človeku daná, je prirodzená a spôsobuje presne to, že má potrebu sa rozvíjať, hľadať, pýtať sa, skúmať, poznávať a ochutnávať svet okolo seba všetkými zmyslami a aj mimozmyslovo! Radosť, ktorá sa dostavuje pri takomto uspokojovaní vnútornej túžby je stavom bytia, ktorý je pre človeka sám o sebe odmenou, a tak nie je vôbec nutné ho umelo motivovať zvonka. Prečo aj? Veď človek sám cíti, čo ho zaujíma, kedy ho to zaujíma a do akej miery. Potreba/chuť/vnútorná motivácia sa objavia a človek hľadá spôsoby, akými túto túžbu naplniť a aj do tej presnej miery, ako to práve cíti. Keď sa potreba naplní, dostaví sa pocit nasýtenia. A radosť? Tá je prítomná počas celého tohto procesu, nie až pri dosiahnutí výsledku. Pozornosť sa následne presmeruje práve tým smerom, kde radosť nachádza ďalšie uspokojenie túžby po poznaní. A tak je radosť, otvorenosť voči svetu a chuť žiť základným a prirodzeným stavom bytia a energetickým pohonom. Takéto prichádzajú deti na svet. Vie to každý, kto bol aspoň chvíľu v prítomnosti batolaťa. A vie to každý rodič, ktorý s deťmi “uschoolinguje”.

Čo sa teda stalo s nami, s väčšinovou populáciou, ktorej prirodzený stav bytia sa dávno odchýlil od radosti, zvedavosti, nadšenia a kreativity a napchal sa niekam do škály medzi úzkosťou, depresiou, stresom, znecitlivením, podráždením až po honbu za vonkajšími úspechmi? Nutkanie vylepšovať a dosahovať určitý materiálny a spoločenský status a zažívať vrchol uspokojenia pri ich dosiahnutí? Prečo väčšina ľudí po väčšinu dňa väčšiny svojho života robí okamih za okamihom to, čo musí? To presvedčenie, že toto teraz musím a nejde to inak, aj keď moje vnútro kričí, že nechce. A pritom neustála honba za nejakým okamihom v budúcnosti, kedy sa má aspoň na chvíľu dostaviť pocit odmeny. Keď dosiahnem svoj cieľ, svoj úspech, alebo keď mi prídu peniaze na účet, keď si zapnem telku, aby som si od všetkého oddýchol/a. Keď sa pripijem, aby som mal/a na chvíľu pocit, že som sa uvoľnil/a, a že je väčšia zábava. Prečo pre väčšinu populácie je prítomný okamih len prostriedkom, ako sa priblížiť k nejakej vízii v budúcnosti, ale sám o sebe nie je zmysluplný natoľko, aby sme ho dokázali vnímať naplno tu a teraz? Rýchlo, rýchlo, aby už toto bolo hotové a mohli sme robiť niečo ďaľšie. Ale keď sa dostaví to “niečo ďalšie”, subjektívne to opäť prežívame ako prekážku v ceste za ďaľším momentom. Vychutnať si vieme len krátke okamihy a to zväčša také, ktoré uspokojujú naše telo (dobré jedlo, sex…), naše ego (všemožné ,,výhry” – momenty keď vyhrám hádku, keď sa cítim nadradený niekomu inému, lebo som v niečom akože lepší – viac peňazí, viac titulov, viac vedomostí, lepšie telo, lepšie auto, šikovnejšie dieťa, a pozor – keď som ten morálnejší, chytrejší, korektnejší, poslušnejší, ten čo robí presne to, čo je dobré a správne! – nie ako tí ostatní, ktorí…dosaďte si sami). Alebo také momenty, ktoré doslova otupujú našu myseľ, aby sme konečne mali od všetkého pokoj – sledovanie telky, hranie hier na technologických zariadeniach, alkohol a iné drogy vrátane cukru. Skátka: konečne odmena za to všetko, čo som musel vydržať.

Pozrieme sa okolo a vidíme, že tak žije väčšina ľudí. Máme pocit, že je to normálne! A tak týmto spôsobom vedieme aj naše deti od mala tým, čo nazývame “výchovou” a tým, že ich odovzdáme do systému škôlok a škôl, kde ich ďalej špecializovaní odborníci vedú presne tým spôsobom a tým smerom, aby boli pripravené na takýto život, až raz vyrastú. Aby sa do tohto života mohli adekvátne zapojiť.

Hovorím za seba. Ďakujem, neprosím!

To, že si niekto iný osvojuje právo určovať mi, kam má smerovať moja pozornosť v prítomnom okamihu?! Ó nie nie tam, kde ťa to zaujíma a napĺňa, ale tam, kde my ti teraz hovoríme, pretože my vieme lepšie, čo je pre teba dobré a dôležité! A tak postupne odovzávame všetky svoje kompetencie za smerovanie svojej pozornosti. Až nakoniec zabudneme, že to vôbec v nejakej kompetencii môžeme mať. A že ju môžeme nejakým spôsobom zameriavať a že to je vlastne kľúč, ktorý určuje nie len smerovanie nášho života, ale predovšetkým jeho kvalitu v každom jednom prítomnom okamihu! Že sme to len my sami, kto má prístup ku svojmu vnútru, ku všetkému, čo je pre nás potrebné a čo nás naviguje životom tak, aby sme vedeli držať ten správny kurz. Nie ten, ktorý nám určuje spoločnosť a vytyčujú vonkajšie autority. Ale ten, pre ktorý sme sa tu v tejto svojej podobe zrodili, a ktorý sem prišla naša duša naplniť. A to nikdy nebude vedieť nikto iný lepšie než my sami – žiadny lekár, odborník, politik, kňaz ani matka! Takže prestávam hrať tieto role a hry, kde ja sama by som mala vystupovať ako niekto, kto to vie pre niekoho iného lepšie. A od nikoho tieto role a hry neprijímam, od žiadnych odborníkov a expertov, učiteľov a vodcov, ktorí si osvojujú právo a dominanciu nad životom niekoho iného.

Ja sama som v obrovskom procese odhazovania závojov ilúzií a nánosov programov, ktoré som do seba nasala, a ktoré mi bránili žiť ako plne šťastný a laskýplný jedinec. Učím sa žiť tu a teraz, hľadieť na svet očami lásky a nevinnosti, tešiť sa a cítiť vďaku za všetko, čoho sa mi dostáva. Učím sa opäť navigovať z momentu do momentu podľa toho, kam ma vedie moja radosť – energia v mojom tele, ktorá o tom neustále spieva pieseň mojej duše. Lebo tak dlho som nebola schopná to počuť a už vôbec som nemala odvahu podľa toho žiť. Pretože moja hlava produkovala obrovské množstvo hluku a balastu v podobe programov, presvedčení a súdov, ktoré neustále obnovovali nastavenie tela do režimu boja o prežitie. Neustála analýza a vyhodnocovanie, neustály a neprestajný monológ mysle, ktorý pokrivuje vnímanie reality v jeho čistej podobe. A tak zabraňuje prístupom k sebe samému, vo svojej hlbokej duševnej podstate, vo svojom duchovnom princípe. A tak sa odnaúčam všetko, čo ma “normálna” spoločnosť naučila a všetko, čo mi tu neustále “ponúka” ako odmenu za moju spoluúčasť, ako ocenenie toho, že spolupracujem.

Ďakujem, neprosím!

A neprosím si to ani pre svoje deti. Prajem im, aby stav lásky, radosti a kreativity, ktorými sú od narodenia plné, bol aj naďalej ich dominantnou úrovňou vedomia. A pri pohľade na súčasný stav spoločnosti ich o to viac podporujem v tom, aby nenasávali len informácie, ale prehlbovali múdrosť. Aby nezhromažďovali poznatky, ale nachádzali poznanie. Aby nepreberali nekriticky to, čo im niekto iný zvonku určuje, že je pre ne najlepšie, ale sa riadili svojou neochvejnou vnútornou pravdou. Aby odvážne čelili všetkým konfrontáciám a vedeli ostať verné svojim hodnotám a princípom navzdory vonkajšiemu tlaku, vyhrážkam, či manipuláciám. Aby vždy cítili, že aj keď ich telá sú malé a životné skúsenosti obmedzené, ich duša je veľká a nesie v sebe pravdu, ktorú majú vždy následovať bez ohľadu na to, či sa niekto oproti nim stavia do pozície väčšieho, vzdelanejšieho či mocnejšieho. Aby sa naučili nepodliehať zastrašovaniu a manipulácii, ale naopak, aby sa to vždy naučili rozpoznať a čeliť tomu s neochvejným vnútorným pokojom a láskou v srdci. Aby sa nadobudnuté poznatky a informácie naučili podrobovať kritickému mysleniu a zasadzovaniu do širokého rámca, namiesto automatického a nekritického prijímania kusých informáciích vytrhnutých z kontextu. Aby namiesto súťaženia a porovnávania sa učili spolupráci a vzájomnej podpore. Aby namiesto donucovania a zaisťovania si prevahy, vždy rešpektovali voľbu a nastavenie nie len druhej bytosti, ale všetkého živého na tejto planéte. Aby namiesto túžby po odmene či vyhnutí sa trestu nasledovali svoj vlastný vnútorný zmysel a morálnu integritu. A aby ich sila, múdrosť a láska svietila silne ako maják na rozbúrenom mori strachu, klamstva, hnevu, závisti a duševného úpadku. Nech sú inšpiráciou a svetlom, aby sa ďalšie svetlá v duši mohli vďaka nim zažehnúť vlastnou vnútornou hodnotou a tvoriť tak štastnejší a láskavejší svet.