Nedávno mi otec preposlal nejaký článok o tom, ako je ranné vstávanie pre deti úplne nevhodné, okráda ich o prirodzený biorytmus a ony potom podávajú horšie výkony v škole, kvôli ktorej to vlastne celé musia robiť. A v podstate sú celé omnoho frustrovanejšie a klesá aj ich imunita a celkový výkon. Ak si správne spomínam, písala to nejaká maminka, ktorá tým chcela poukázať na to, že aj toto je jedným z mnohých aspektov, ktoré sú na školskom systéme nefunkčné a nezdravé. A napriek tomu, že s ňou v jednotlivých bodoch súhlasím, celkovo som s jej príspevkom vôbec nerezonovala.

Ja sama milujem dlhý a kvalitný spánok. Som nočná sova a možnosť vyspať sa ráno až do momentu, kedy sa telo samo zobudí, je pre mňa veľmi cenená a hýčkaná. Obe moje dcéry sú zjavne po mne. Občas ešte o jedenástej večer hádžu saltá v posteli a vstávajú pokojne až keď sa blíži poludnie. Sú zdravé, veselé, kreatívne a spokojné. A mnohým ľuďom sa to nemusí páčiť. Nemusia so mnou súhlasiť. Ale nám to takto vyhovuje. Nie len kvôli všetkým argumentom, ktoré v spomínanom článku daná matka zmieňovala, ale aj pre mnohé iné. A keď sa biorytmus ozve s inou požiadavkou, tak telo prirodzene prejde na iný režim. Skrátka si to umožnňujeme podľa vlastných potrieb, pretože sa žiadnym školským budíkom riadiť nemusíme. Tak prečo som s celým tým článkom cítila vnútorný nesúlad? Pre rolu obete, z ktorej pani svoje riadky určovala školskému systému. Systému, ktorý všetko robí zle a proti nám, no ona je stále jeho súčasťou a trpí pod jeho nadvládou. Snaha tento systém meniť alebo prinajmenšom ho osočovať, vedie k obrovskej strate vnútronej energie. Vychádza z postoja, že ja som obeť, ktorá v tom musí byť, musí to trpieť. Naopak, keď sa plne postavím do svojej sily, cítim, že som slobodná bytosť a môžem si vybrať. Volím potom také možnosti, ktoré sú so mnou v súlade, nie v odpore. Lenže s čím príde ego? Samozrejme, že s miliónom výhovoriek! A ešte ich dokáže všetky detailne rozpitvať a podporiť dobrými argumentami, prípadne tvrdeniami odborníkov alebo naopak tvrdeniami úplne neurčitými, že takto to skrátka je a takto to chodí. Napríklad, prečo svoje dieťa dávam do školy, keď sa mi toľko prvkov v tomto systéme nepáči? No musím predsa pracovať, musím platiť účty. Alebo kto by sa o to dieťa potom staral, veď ja nemám dostatočné kompetencie alebo schopnosti. Čo by na to povedali príbuzní? A veď ono to nie je zas tak strašné. No má to svoje muchy, to vedia všetci, ale deti sú radi s deťmi. A keď sme to vydržali my, vydržia to aj naše deti atď. Pritom všetky tie “musím” a “nemôžem” sú len naše vlastné programy, vnútorné presvedčenia, šablóny a schémy, podľa ktorých fungujeme, a ktorým prispôsobujeme náš život, lebo im veríme. Sú to naše strachy, obavy zo zlyhania, z nedostatku, z toho, že by ma niekto označil za iného, že by to nevyšlo, že by sme mali problémy v rodine, neutiahli to finančne, z decka by sa stal pomaly že nie anarchistický analfabet a pod. Áno, hlas nášho ega v plnej paráde. Náš vlastný sýstem vnútri. Kde sa vzal? Ako v nás vznikol? Aké má mechanizmy? A aký má dopad na kvalitu a spôsob nášho života? To sú naprosto kľúčové otázky, bez ktorých ani nemáme šancu preniknúť pod povrch. A tak sa deje čo? Zostávame na povrchu. A na tomto povrchu stále pozeráme von a riešime všetko a všetkých okolo! Hľadáme chyby, nedostatky a vinu u druhých. Nie len ľudí, ale aj celých systémov. A samozrejme, že ich nájdeme. Pretože aj väčšina ostatných ľudí a z nich tvorené spoločenstvá a systémy fungujú na rovnakých vzorcoch a mechanizmoch. A tak to môžeme vidieť všade okolo seba. A môžeme sa nad tým príšerne rožčuľovať! Môžeme o tom písať články. Môžeme sa o tom hádať na facebooku. Alebo doma za stolom. Môžeme organizovať protesty… To všetko preto, aby sme poukázali na tieto obrovské a neprehliadnuteľné chyby tam vonku. Ale nič podstatné tým nezmeníme. Prečo? Pretože sme nepochopili, že systém tam vonku, len zrkadlí systém, ktorý je vo mne. A kým ho v sebe nerozpoznám, nepochopím a nerozpustím, tak som nepochopil/a vôbec nič. Pretože skutočná zmena začína hĺbkovou prácou v sebe. A trvá a trvá a trvá. A ide sa hlbšie a hlbšie a hlbšie. A tak postupne rozpúšťam v sebe jeden systém presvedčení, obmedzení, programov a vzorcov za druhým. A čo sa deje potom? Potom prirodzene rozpoznávam, kde tieto systémy pozorujem tam vonku a už si ich nevyberám. Prirodzene, spontánne, s ľahkosťou. Už si ich jednoducho neprosím. Nepotrebujem. A nepotrebujem s nimi ani bojovať. Chápem, prečo existujú a prečo sa do nich ešte niektorí zapájajú. Chápem, pretože ani ja som to pred tým nevidela. Nebola som dostatočne prítomná sama v sebe, so sebou. Ale v momente, kedy som do toho prenikla, keď som si to prečistila, tak už si vyberám inak. A preto napríklad nepotrebujem bojovať so školským systémom. Samozrejme, že vidím všetky jeho nedostatky, vrátane ranného vstávania. Ale nerozčuľujem sa nad tým. Nevyčítam mu to. Skrátka sa ma to vôbec netýka. Žijem v tomto ohľade svoj život tak, aby som bola spokojná, samozrejme aj spolu s deťmi. 

Preto cítim, že sa v tomto smere mám o čo podeliť. Určite sú oblasti a hĺbky, do ktorých som ešte dostatočne neprenikla, kde ešte zotrvávam v nejakom odpore či vnútornom boji. Poznám to podľa diskomfortu, ktorý sa v určitých situáciách dostavuje. Úzkosť, či strach, nedostatok dôvery. Tak napríklad nenadávam na nespravodlivosť finančného systému, ale pozerám do seba, čo mi moje emócie a myšlienky rozprávajú. Aké príbehy si to vlastne odohrávam a kde všade som kvôli tomu ešte neslobodná. Kde som ešte obeťou. Až to celé prečistím, potom môžem napísať článok aj na tému financií a bankových systémov :-). Nehodlám však do tej doby ventilovať svoje nevyriešené procesy a negatívne emócie do spoločného priestoru, ani tohto virtuálneho. A tak budem písať o tom, čo vás môže nakopnúť. Čo vám môže pomačkať gombíky a aktivovať vo vás hĺbky, o ktorých ste doteraz nevedeli, lebo ste sa na ne nezameriavali. Tak čo? Bojujete so systémom? Tam vonku? Takže vnútri v sebe? Alebo ste si ho v sebe prečistili a tvoríte už nový, čistý, kreatívny príbeh?